ShSssh...It 'll be OK! (kolektívna rekreácia)

~~~(~multisenzorická performance~)~~~

Rok 2017 bol okrem iného rokom lepidla. Továrne po celom svete hlásili beznádejne vyprázdnené sklady. Lepidlo sa stalo základnou ingredienciou na výrobu DIY slizu. Sliz odvtedy zaplavuje internet a hračkárstva. Plní poličky detských izieb, nabáda k nekonečným experimentom. Rozteká sa po rukách túžiacich po vláčnom dotyku. Mutuje do rôznych tvarov či farieb, omamne praská a priťahuje oči miliónov odberateľov na druhej strane obrazovky. Sliz je dnes vstupnou bránou a špičkou ľadovca fenoménov #asmr a #oddlysatisfying.

Shssssh...It’ll Be OK je multisenzorická performance navrhnutá špeciálne pre vybraný priestor. Účastníkovi je poskytnutá sloboda pohybu, dobrovoľne si volí miesto, z ktorého chce skúmať prostredie. Vône, vizuálne a haptické vnemy, zvuky, hlas, pohyb a celková atmosféra priestoru sú namiešané so zreteľom na variabilné potreby kolektívnej rekreácie. Je možné preniesť princípy ASMR do divadelnej sály? Kde sú hranice medzi pasívnym prijímaním a aktívnym vnímaním, spontánnou interaktivitou a choreografiou pre zrkadlové neuróny? Medzi masážnym salónom, regionálnou knižnicou a snoezelenom? Ako súvisí sliz s fotosyntézou, klepkaním nechtov, řasokouli, lávou, pokožkou a smutnou vŕbou?

Performance je koncipovaná pre 30 člennú skupinu.

***

Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O predstavení diskutovali: Marek Godovič a Katarína Cvečková

Marek
V priestore Štúdia 12 sa odohrala performancia, spojená s rituálnosťou prameniacou z rôznych druhov umenia. Poézia spojená s výtvarnou inštaláciou, hudobnou produkciou a pohybom, do ktorého majú možnosť vstúpiť diváci a svojou prítomnosťou zotrvať v priestore. Seansa takmer v intimite obývačky, v ktorej sa dejú procesy na seba zdanlivo nenadväzujúce. Divák má možnosť presúvať sa po priestore, hľadať súvislosti, ide však skôr o javy, ktoré relaxujú pozornosť, obrusujú hrany... Zaujímavé spojenie vizuality, poézie, pohybu. Samotný koncept lepidla, ako niečoho, čo spája a pritom nie je pred ním možnosť úniku, podobné spojenie vytvára aj medzi divákmi. Predlžuje trvanie akcií a stáva sa úvahou o pojme času, sily spojenia, okamihu spojenia myšlienky s činom. Môže sa stať po dramaturgickej stránke čokoľvek, performancia bez interaktivity, aj keď priestorom ju paradoxne divákom núka. To, že sme v divadelnom priestore akciu nemení, ani nemusíme očakávať, či sa niečo stane. Čakanie na akciu sa stáva čakaním na niečo, čo máme v sebe, orientuje nás dovnútra. Repetitívnosť a ambientnosť udalostí v performancie, necháva priestor pre diváka, ktorý si zároveň pod akciou, ktorú vidí, môže predstaviť čokoľvek. Prežíva, ako vyplýva z názvu, kolektívnu rekreáciu.

Katarína
Tvorcovia popisujú ShSssh... It’ll Be OK! ako multisenzorickú performanciu, počas ktorej sa diváci môžu a zároveň nemusia voľne pohybovať, môžu vnímať všetky podnety podľa vlastného uváženia, môžu sa dotýkať rôznych materiálov, inhalovať vonné tyčinky... Zároveň ide o jedinečné a inšpiratívne prepojenie najmladších predstaviteľov rôznych umeleckých druhov: súčasný tanec, vizuálne a intermediálne umenie, súčasná hudba či poézia. Dôležité je zdôrazniť aj podtitul produkcie: kolektívna rekreácia. Nejde teda o imerzívne či dokonca participatívne divadlo ale skôr o zdieľaný časopriestor, ktorý zúčastneným umožňuje slobodu vnímania. Sami si určia, či im stačí pasívna rekreácia zmyslov, alebo aktívnejšie zapojenie – v zmysle skúmania prostredia a javov, ktoré sa v ňom odohrávajú i v zmysle hľadania a nachádzania hlbších ideových rovín. Zaujímavá je výzva preniesť metódu ASMR do divadelného prostredia – aj keď povedzme si na rovinu – ani Štúdio 12, ani telocvična na Konzervatóriu v Nitre, kde sa reprízy odohrávali, nie sú tradičnými divadelnými sálami. Aj to je na tomto intermediálnom projekte určite netypické. Priestor, kde prebieha nie je ani divadlom, ani koncertnou sálou, galériou či iným výstavným priestorom, ani umeleckým ateliérom, ale ani klasickým rekreačným miestom. Ide o samostatný ekosystém, noname univerzum, ktorí svojou existenciou a konaním i nekonaním samotní umelci/tvorcovia/performeri i diváci dotvárajú. V diele by sme mohli nájsť niekoľko tém, ako najvýraznejšia sa však javí environmentálna rovina – od prevládajúcej zelenej farby v použitých rekvizitách, 46 objektoch (neživých i živých) a materiáloch cez distopicky ladený text. Práve vytvorenie nového ekosystému, kde by ľudia viac vnímali ako konali a ničili sa javí ako zaujímavá premisa pre záchranu našej planéty. Všetky jednotlivé umelecké druhy a žánre tu spolu zaujímavo komunikujú a funguje medzi nimi dobre zladený rytmus. Zdanlivo budia dojem, akoby existovali popri sebe a samostatne, v drobných nuansách je však možné spozorovať vzájomné dialógy. Pohyb trojice performeriek (Priečková, Sviteková, Štefančíková) kopíruje/dopĺňa časti z filozofickej distopickej poémy Andrása Cséfalvaya, zvuky vznikajúce počas tvorby vizuálnej inštalácie (ak je možné ju tak nazvať) Jána Solčániho dopĺňaju hudobné motívy Jonáša Grusku a pod. Určite ide o dielo, ktoré je nutné vidieť, resp. zažiť niekoľkokrát na plnohodnotné obsiahnutie jednotlivých impulzov – možno si treba vyskúšať aj iba rekreačnú rovinu vnímania so zavretými očami. Zároveň však ponúka performancia zaujímavý priestor na skúmanie vzťahov medzi umeniami a na mieru ich vzájomného ovplyvňovania sa. Nerealizuje sa tu tradičný potlesk, zasvietenie reflektorov v sále ani spoločný odchod divákov, do Kolektívnej rekreácie divák vstupuje slobodne a slobodne z neho odchádza vtedy, kedy chce. Po spontánnom (ne)ukončení sa pri oboch reprízach stalo, že niektorí diváci v priestore ešte dlho zotrvali a mali prirodzenú potrebu nadviazať s účinkujúcimi diskusiu, čo považujem za veľký prínos diela aj pre iný spôosob práce s publikom. V rámci diela, ktoré pracuje s voľnosťou divákovej vnímavosti, s netradičným rozmiestnením publika i časového rámcovania performancie resp. zrušením akýchkoľvek divadelných konvencií, by som však očakávala jasnejšie nastavenie „pravidiel“ alebo poskytnutie návodu ako k performancii pristupovať. Tvorivý tím až príliš dôveroval „svojmu“ divákovi a očakával od neho, že pochopí mieru svojej účasti. Napriek tomu, že atmosféra od začiatku navodzuje pocit relaxácie, viem si predstaviť, že niektorí diváci by možnú mieru interakcie nemuseli pochopiť, resp. by mohli prejsť za čiaru. Ale takéto úskalia odhalia až ďalšie reprízy – možno v netypickom prostredí, pre rôzne cieľové skupiny divákov.